Lekcia: Iz 15 - 16
Kázeň: Iz 15 - 16
Milí bratia a sestry, kniha Izaiáša, proroka, je plná napomenutí, plná Božej moci. Stretávame jeho slová s odvahou a poslušnosťou vypovedané nielen pre Izrael vtedy, za jeho čias, ale dnes pre nás.
Ako sa díva Hospodin na hriech a neposlušnosť? Aký koniec má chvastavosť a nadutosť? Čo bude s národom, ktorý sa obracia za pomocou k modlám? Na tieto otázky dávajú odpovede slová dnešného textu.
Bude to slovo o Moábsku, preto si v úvode povedzme niečo o tomto národe, aby sme vedeli, s kým máme do činenia. Je to národ pohanský, s ktorým sa stretával Izrael ešte v čase, keď utekal z Egypta, ale jeho pôvod siaha až do doby Lóta a jeho dcéry. (Gn 19,31-38) Je to vlastne ľud príbuzný Izraelu. Predstavoval neustále nebezpečenstvo pre Izrael svojim pohanstvom. Ich bohom bol Kémoš, ktorý si vyžadoval aj ľudské obeti. Podľa medzi pre národy, od ktorých sa mal Izrael úplne oddeliť. Ale neurobil to. Čítame to napr. v Nm 22-25 v príbehu o Balákovi a Bileámovi – Moábci boli hrozbou, o ktorej aj prorok Bileám od Hospodina prorokoval. Aj vtedy Moábci počuli, že Izrael bude požehnaný, nie oni, aj keď sú mocní. Aj Dt 23,4 „Nech nikdy nevojde Ammónec ani Moábec do zhromaždenia Hospodinovho, ani ich desiate pokolenie nech nikdy nevojde do zhromaždenia Hospodinovho.“ patrili tak sa nepriklonili, neprijali Hospodina ako svojho Boha. Skôr vyhnali Bileáma a kráľ Balák šiel aj so svojim ľudom svojou cestou. Mohol sa so svojim národom pokoriť pod mocnú Božiu ruku, ale neurobil to. To, čo sme dnes u Izaiáša čítali, je iba pokračovaní, následkom odklonenia sa od tých, ktorým Hospodin žehná, od ľudu, ktorému Boh zasľúbil Mesiáša. No Moábsko tým, že zostalo v blízkosti, bolo stále ohrozením pre Izrael. Nie raz sa rozhodli Izraelci s nimi smilniť a odkláňali sa tak od Hospodina. Celý národ zlyhával, ale čítame aj o výnimkách, čítame o tých, ktorí sa pridali k Božiemu ľudu a boli zachránení. Určite sme počuli z rodokmeňa Pána Ježiša o pramatke Dávidovej, o Moabanke Rút, tiež tam našiel Dávid útočište pre svojich rodičov. No nezabudnime, že takáto ochrana nebola veľmi spoľahlivá. Aj proroci Ámos (2,1-3), Jeremiáš (48) a Ezechiel (25,8-11) pred ním varujú.
Preto práve Moáb počuje slová súdu. Slová súdu z týchto dvoch dôvodov – boli jednou z najzáludnejších prekážok na ceste Izraelcov z Egypta do zasľúbenej zeme a neustálym pokušením pre Hospodinov ľud (Sof 2,8-10) – jeho pošliapanie by znamenalo ich potupu – úplnú potupu, ktorá patrí Zlému a jeho sluhom. Moáb je takmer satanským typom, ktorý sa nechce pokoriť pred Bohom. Čítame, že hľadá pomoc, ale nie u Neho, ale u svojho boha, u modiel, ktoré nemajú moc. Bude sa chcieť zachrániť, ale vlastnou silou ako dobrý plavec pred utopením – Iz 25, ale neunikne záhube. Aj keď chce prežiť, aj tak stále iba svojou silou, pyšne spolieha na seba, nehľadí ku Hospodinovi. Ale pamätajme, že pred Božím súdom sa nedá skryť. Preto bude aj ďalej Moáb počuť o páde hradieb, o páde sebaistoty ich miest, do prachu. Tam skončí každá pýcha Moábu, vylúčeného zo spoločenstva požehnaných.
Keď prorok hovorí túto správu o súde, vôbec sa z toho neteší. Moábci sú vyzývaní, aby nehľadali pomoc v Edóme, ale u Hospodina, Jeho nech prehlásia za svojho Pána. Prorok je smutný, že to nechcú urobiť. Utekajú so zostávajúcim majetkom do Edómu, opačným smerom, než sa mali vybrať. Mali sa Ako Rút pripojiť k Izraelcom, ujať sa ich utečencov a potom raz s nimi dôjsť spásy, ale neurobili to. Premeškali príležitosť napraviť svoje zlé cesty, svoj starý hriech spáchaný vtedy za Baláka, keď nepomohli Izraelcom na ich ceste. Stále zostávajú plní svojej bezhraničnej pýchy, ktorá sa na konci ukáže ako bezcenné reči. Na koniec budú plakať nad svojim trápením a koncom ich rozvinutej krajiny, Aj Hospodin bude nad nimi nariekať, nad darmi, ktorými ich obdaril. Zaznie tu prosebná modlitba, ale stále iba k modlám, ktoré nemôžu pomôcť. Ani v tejto ťažkej situácii nezačne hľadať Moáb pomoc u Hospodina. Moábci na koniec zmiznú z javiska Predného Východu. Ale čítame tu aj o zvyšku, o pozostatkoch Moábu, ktorí aj v tých najťažších súdoch, ktorými Pán Boh stíha ľudskú pýchu a svojvôľu, prijmú Jeho milosrdenstvo.
Je to nádej aj pre nás. Máme Pána, ktorý je bohatý vo svojom milosrdenstve. Nevyhasína jeho láska ani k spupnému Moábu. No vidíme aj cestu svojvôle a pýchy. Nestačí iba volať, ale dôležité je, ku komu voláme. Nestačí sa iba modliť,ale podstatné je modliť sa k živému Bohu, ktorý môže a chce zasiahnuť.
Hriech a neposlušnosť nenávidí – stále platí – „Odplatou za hriech je smrť.“ Chvastavosť a nadutosť skončí v záhube, v prachu, nemá budúcnosť, stále ju Pán Boh pokorí, zničí.
.
Amen