Lekcia: Iz 40, 27-31
Kázeň: Iz 40, 29
„On dáva ustatému silu a tomu, kto žiadnu silu nemá, mocou hojne udeľuje.“ To sú slová dnešného textu, ktoré hovoria o zdrojoch pomoci Božej pre toho, kto ju potrebuje, lebo je unavený, aj pre toho, kto už všetku silu stratil. Nielen Izraelci v Babylonskom zajatí. Ale aj my niekedy zažívame Božie mlčanie. Aj my vo svojom zajatí voláme k Bohu a keď pomoc vytúžená neprichádza, rýchlo príde do našej mysle úzkosť a pochybnosť, či na nás Pán Boh nezabudol, či nezabudol na naše volanie, či vôbec o nás vie. Chodíme po cestách života a neraz, podobne ako Izrael, povieme: „Skrytá je moja cesta pred Hospodinom.“ Ideme síce s Ježišom, ale keď neodpovedá, už vidíme len vietor trápenia a Jeho strácame z dohľadu, zabúdame, že kráča s nami. Vo štvrtok sme sa rozprávali o ceste Pána Ježiša do Kafarnaumu (Mk9,30), zistili sme, že Pán Ježiš nielen, že vie o tých, s ktorými kráča, ale presne vie, o čom sa rozprávajú Jeho učeníci po ceste. Pozná témy aj našich rozhovorov, aj tých, ktoré prebiehajú iba v tichosti, aj tých myšlienok, ktoré máme iba v mysli. Žalm 139,2-4 „Ty vieš, či sadám, či vstávam, i moju myšlienku chápeš zďaleka. Ty pozoruješ, či chodím, či ležím, o všetkých mojich cestách vieš. Ešte nemám slovo na Jazyku, a Ty, Hospodine, už ho celkom vieš.“ Podobne ako učeníkov na ich ceste, aj nás sa pýta: „O čom ste sa cestou zhovárali?“ Mk 9,33b. Aj naše otázky o Ňom pozná, aj naše premýšľanie v našich úzkostiach. Je vôbec Boh dobrý? Je milosrdný? Je naozaj taký, ako sa o Ňom hovorí?! Možno sme aj my niečo podobné zažili a tieto otázky sú nám dôverne známe. Prorok Izaiáš sa na to opýta: „Prečo hovoríš Jákob, prečo Izrael hovoríš takto?“ Myslíme si neraz, že naša cesta je Pánu Bohu ľahostajnou, ale prorok nám dá aj odpoveď, veľmi rýchlu: „Čo nevieš? Nepočul si? Hospodin je večný Boh, stvoriteľ končín zeme, nie je zomdlený, ani unavený, jeho rozumnosť nie je možné vystihnúť.“ (Iz 40,28)
Všetko stvoril a na všetko stačí. Má nad všetkým moc. Nič sa Mu nevymklo z rúk, nič Ho neprekvapí. Ani únava spojená s potrebou odpočívať. Nedošla Mu sila k zasahovaniu do toho, čo sa vo svete deje. Nie sme tu na zemi sami. Čítame, že Jeho múdrosť nie je možné vystihnúť. Izaiáš v 55,8-9 ešte dodá „Hospodin hovorí: Moje úmysly nie sú úmysly vaše, vaše cesty nie sú cesty moje. Ako sú nebesia vyššie než zem, tak prevyšujú cesty moje cesty vaše a úmysly moje úmysly vaše.“ To je pre nás tiež veľkým napomenutím, aby sme nepodrobovali Boha svojim túžbam a plánom. Potrebujeme sa stále znovu pýtať na Jeho vôľu, lebo tá Jeho je iná než tá naša. Keď nám pomáha inak než si to predstavujeme, neznamená, že nám nepomáha, alebo že by na nás zabudol, nevidel, kde sme a čo žijeme. Nehrá sa s nami na schovávačku, ale namyslime si, že Jeho pomoc bude podľa našich túžob. My by sme radi Pána Boha presvedčili o svojej vôli, ale aj modlitbe Pánovej sa modlíme, aby sa diala Jeho vôľa. No keď sa to deje, vzpierame sa Jeho rozhodnutiu, lebo kdesi v kútiku svojej mysle neveríme, že Jeho rozhodnutie a zásah je správnejší, než ten náš. Lebo Pán Boh často nezmení okolnosti, ako by sme my najradšej videli, ale začne z inej strany. Nechá okolnosti a nám, zomdleným a strácajúcim všetku silu dá silu na prekonanie ťažkostí. Dá nám silu uniesť a s Jeho pomocou prekonať to, čo prichádza. On začína zvnútra, nie zvonku. My chceme vonkajší, viditeľný zásah, ale Jemu ide o nás samých. Ide Mu o viac, než nám, lebo vidí ďalej a vie, čo robí. My vidíme iba krátky úsek cesty, On ju vidí v celku a dokonale. Je Bohom dávajúcim silu (Iz 40,29) – včera i dnes, aj zajtra. On je ten, kto nám chce dodať odvahu, nechce, aby sme silu a odvahu našli u seba. To my neradi vidíme, že sme odkázaní, že si nevieme rady, že musíme prosiť pomoc – veď to je znakom toho, že sme slabí. Žijeme neraz v extrémoch – buď si nepriznáme, že pomoc zhora potrebujeme, alebo sa nám páči žiť vo vlastnej slabosti, aby sme zobudili záujem o seba samých, pozornosť, ľudský záujem o nás. Často sa vydávame na cestu hľadania pomoci u ľudí, ktorá neraz brzdí a oslabuje vnútornú pomoc Božiu. Stojíme o Božiu pomoc viac než o čokoľvek v našom živote? Pán Boh pomáha unaveným, na konci ľudských síl, ako bol Izrael v zajatí, ako je človek v zajatí vín a hriechu a zúfalstva. Tým, ktorí nádej a pomoc strácajú, nemajú, tým zvlášť pomáha. Dáva im novú silu, doslova – spevňuje ich vnútro, dáva mu výstuž. Najprv mení vnútro, to, čo je v nich, až potom prejde na vonkajšok., na to, čo je okolo. Tak Pán Boh robí ľudí pevných, zo slabých silných, z úzkostlivých statočných, ktorí sú nielen schopní uniesť svoje trápenia, ale aj pomôcť iným. To je to veľkolepé, čo pán Boh robí – dáva po darovaní pomoci, nové poverenie, poslanie. Tak, ako Eliáš smieme dostať pomoc, ale aj poslanie. Funguje to opačne, než by človek chcel: Nová úloha od Hospodina neprichádza až po splnení našich požiadaviek od Neho, ale radovaním sa v Ňom a v Jeho sile a prijatím nového poverenia, poslania, úlohy. Až potom uvidíme ďalej, aj hlbšie do našich túžob a prianí. Veď koľkokrát sú to nerozumné túžby a predstavy, ktoré nás zožierajú, koľkokrát sme sklamaní, lebo Pán Boh nejedná podľa našich prosieb. Možno sme horlivo k Nemu volali, vytrvalo, ale nie s dodatkom, ktorý mal aj Pán Ježiš v Jeho modlitbe v Getsemane: „Odním odo mňa tento kalich, ale nie čo ja chcem, ale čo ty chceš.“ Mk 14,36
Namiesto o Božiu silu k uneseniu sme prosili o pomoc po svojom. Ale z tejto situácie je východisko – odovzdávať Bohu nielen svoje trápenia, úzkosti a bolesti, nemohúcnosť, ale aj svoje priania a svoje predstavy o Jeho pomoci. Prosiť hlavne o to, aby Pán Boh zasiahol podľa Jeho vôle. Nedokážeme to, samozrejme sami, ale s pomocou Božieho Ducha áno. Ten Duch je zasľúbený všetkým, ktorí o neho prosia. Prosme najprv o Jeho Ducha, najskôr o Neho a potom o všetko ostatné. Veď Len Duch Svätý nám otvorí oči pre príbeh a dielo Pána Ježiša, aby sme sa od Neho začali učiť. Veď pred nami, po našej ceste už išiel náš Pán, ktorý nás nielen pozná, vie o nás, ale nás aj povedie.
Amen