Pozdrav: Iz 59, 1
Lekcia: Iz 58, 1 - 12
Kázeň: Joz 23, 11
Keď dvaja robia to isté, nemusí to byť to isté. Môžeme pred Bohom stáť, aj k Nemu volať, ale nefunguje to. Modliť sa k Nemu, ale náš hlas bude slabý na to, aby došiel k Pánu Bohu. Je to ťažká skúsenosť takto žiť- aj áno, aj nie. Aj hľadať Boha, aj sa nechať ovládať svetom a jeho spôsobmi. Podobne žili Boží ľudia pred nami – mali okolo seba okolie, ktoré ich lákalo, ktoré ich ovplyvňovalo. Okolo Izraelcov žili pohania, ktorí verili vyrobeným bohom, ktorí nepomáhali, ktorých mohli ovládať ako sami chceli. (Iz 57,13)
Nebol to národ, ktorý by netúžil po Božej blízkosti, nebol to národ, ktorý by Pána Boha nehľadal. Je to ľud, ktorý sa pýta na spravodlivé Božie nariadenia, aj sa postí, kajá sa a volá k Bohu. No Pán Boh ich pôst nevidí, neberie na vedomie ich pokánie, ich hlas nedôjde na výšiny. Pôst, pokánie a modlitby nemajú účinok.
Teraz, v 3. pôstnu nedeľu, by bolo veľmi smutné, s takouto správou odísť z bohoslužieb. Vedieť, že aj náš pôst, aj naše modlitby, všetko naše dodržiavanie Božích príkazov, neberie Pán Boh na vedomie, nechce nás prijať. Takéto slová hovoril Izaiáš ľudu Božiemu, také slová mu Pán Boh prikázal, aby nielen hovoril, ale nechal znieť svoj hlas ako hlas trúby. Zmysel tohto varovného hlasu mal byť ohlásením hriechu ľudu. Boží ľud mal počuť o svojej vine nie preto, aby sa hneval na proroka, ale preto, aby viac bojoval, zápasil proti zlu v sebe, aj okolo seba. Stále zostáva Božím ľudom, tak ako to bolo pri Jákobovi, ktorý mu je pripomínaný. Aj ten Jákob musel zápasiť o požehnanie nie ľahko, ale tvrdo. Pán Boh ho vychovával, pokoroval a vieme, že Jákob nakoniec kríval po boji o Božie požehnanie. Božie požehnanie prichádza, ale človek o neho musí zápasiť, nielen prosiť. Nestačí iba prosiť Boha, aby nám bol blízko, nestačí sa iba postiť, aby sme nejako Boha presvedčili o svojej ceste a podobne ako to robia pohania ukázali Mu, že našej prosbe musí vyhovieť. Pôst bol aj v čase Izaiáša pokladaný za vhodný prostriedok, ktorý podporoval účinnosť modlitby. Preto sa ľudia pýtali, prečo Pán Boh nezasahuje, prečo horlivosť ľudu neberie na vedomie. Stávalo sa, že sa tieto pôstne dni stali iba zakrývaním vlastného sebectva. Diali sa vtedy neprávosti voči ľuďom, na jednej strane pôst, modlitby, no na druhej strane trápenie ľudí okolo. Preto má prorok oznámiť, že takéto jednanie nemá Pán Boh rád, nemá v ňom zaľúbenie. Keď sa aj my tvárime, že Bohu slúžime a pri tom trápime slabých okolo nás, sme na zlej ceste. Veď to povedal Pán Ježiš farizejom, ktorí sa postili – Mt 6,16-18. Aj sa môžeme modliť, ale náš hlas na výšiny, do neba nedôjde. Ak chceme, aby mal Pán Boh zaľúbenie v našom živote, pýtajme sa, či sme sa nespreneverili proti Jeho láske. Ak chceme, aby sme v týchto dňoch boli u Boha prijatí, prestaňme trápiť ľudí okolo nás. K tomu sme vyzývaní prorokom. Zvlášť tých maličkých, či už vekom alebo postavením. Pôst Boží spočíva v láske k blížnemu. Ak chceme naplno prežiť pôstny čas, prehodnoťme svoj vzťah k tým, ktorí sú na nás odkázaní, ktorí sú nejako na nás závislí – u Izraelcov to boli ich robotníci. Môžu to byť aj naši blízki, o ktorých sa staráme. Ak chceme, aby nás Pán Boh počul, aby náš hlas došiel na výšiny k Nemu, aby sme mohli s Ním žiť v nepretržitom kontakte, rozhovore, máme sa oslobodiť od akýchkoľvek pút. Izaiáš povie, aby sme roztrhali putá, povrazy jarma, ktorými utláčame človeka, ľudí okolo nás. Možno ich trápime svojimi predstavami, nárokmi, berieme im slobodu svojimi nátlakmi. Človek, ktorý toto urobí, ten prijme aj spásu, ktorú Pán Boh pripravil, ten prežije záchranu a potešenie. Sám Boh bude s ním a bude svetlom a pokojom pre každý deň. Blízky vzťah s Bohom je spojený s oddanosťou Jeho slovám. Nestačí len pestovať nejakú osobnú zbožnosť, ale potrebujeme ísť ďalej. Zabudnúť na seba, zaprieť seba a svoje túžby a uprednostniť toho druhého. Dať druhému, po čom sám túžim, otvoriť dlane hladnému, rozlomiť pre neho svoj chlieb. Otvoriť svoj dom pre tých, ktorí sú biedni a úbohí. Nie je možné prežívať pravý pôst bez odovzdania sa Bohu a Jeho vôli – inými slovami – len poslušnosť Božích slov otvára dvere k Jeho požehnaniu. Len poslušnosť uvedie ľud Boží, aj za proroka Izaiáša, aj dnes, ku spáse a záchrane. Nič iné. Božia milosť a čin viery patria k sebe ako líc a rub. Pán Ježiš povie: „A kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden. Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí život pre mňa, nájde ho.“ Mt10,38-39
Premýšľajme ešte spolu s Izaiášom, nad konkrétnymi prekážkami, ktoré bránia Božiemu kráľovstvu v Jeho vstupe k nám. Ukazovanie prstom – hroziaci prst a zlomyseľné reči – ničomné slová. To bol spôsob, ako magicky postihnúť ľudí a veci – ako si s nimi urobiť, čo chceme. Opakom je štedrá ruka a ochotné srdce. Len na nich sa vzťahuje Božie zasľúbenie. Je to zasľúbenie, ktoré je ponúkané aj nám dnes.
Neustále bude Boh s nami, vo všetkých životných situáciách nás povedie a nakŕmi na ceste všetkým potrebným. Ešte aj naše túžby ukojí, aj v čase a na mieste, kde nie sú žiadne predpoklady k tomu. „ukojí tvoju túžbu aj vo vyprahlom kraji.“ Pán Boh nám ponúka svoju silu „posilní ti kosti“ také požehnanie, že budeme ako zavlažovaná záhrada podobná tej Hospodinovej. Radostná budúcnosť je nám ponúkaná, pripravená Božia prítomnosť pre poslušných Hospodinových.
Modlitba: záver 139. žalmu
K VP: Iz 59,1-2