Pozdrav: Iz 53,6
Lekcia: Mk 15,21-41
Kázeň: Mk 15,33-39
Pán Ježiš je vedený, aby bol ukrižovaný. On nevinný umiera po boku s vinnými. Ale je to aj bežná poprava, spôsob, ktorý sa praktikoval v Judei, v tejto malej provincii to nebolo neobvyklé. Koľko popravených, koľko nespravodlivo odsúdených. Ježišova smrť sa podobala smrti mnohých a pri tom nebola taká ako tie ostatné. Mnohí nespravodlivo odsúdení, všetci, ktorí takto zomreli či už v druhej sv. vojne, v koncentračných táboroch, umrzli v Rusku, zomreli aj na ďalších miestach môžu pri Ježišovi vidieť Toho, ktorý im rozumie, stojí v jednom rade s tými, ktorí si užili bezprávie, osočovanie a výsmech až na smrť. Ježiš vo svojom utrpení je blízko tým, ktorí v chorobách zomierajú v nemocniciach, ústavoch. V bolestiach tým, ktorí si zažili násilie a poníženie. Takto umiera Boh na zemi. Úplne sa približuje k ľuďom, ako sme my. Berie všetko naše na seba a nielen, že to prijíma, ale aj nesie, aby sme my mohli mať nádej. Už nikdy nebudeme vo svojom zúfalstve sami. Už nikdy sa nezastavíme na ceste k nádeji. Tma, ktorá bola okolo Ježiša, jej chvíľkové víťazstvo, jej pohrdnutie samým Bohom, jej moc na celej zemi ukazuje ďalej. Zomiera Boží Syn, celý vesmír je plný tmy. Tma všade okolo Ježiša, aby už nikdy nemusela vyhrať v našom živote. Všetko bude odteraz inak. On aj do tmy pekla zostúpil, aj tam sa diali divy. Tma je víťazstvom zla. Stále keď sa rozhostí, prichádza s ňou moc zlého. Tá tma, ktorá sa rozliala po zemi pri Ježišovom ukrižovaní sa už nikdy nemusí rozliať v našich srdciach. V liste Rim 5,5 nám apoštol Pavel pripomína, že Božia láska je vyliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého. Už nie tma hriechu okolo nás a v nás, ale moc Božieho Ducha, ktorá prináša lásku. Tá sa s Duchom Svätým rozlieva do sŕdc ľudí. „ Veď Kristus, keď sme ešte mdlí boli, v príhodný čas umrel za bezbožných.“ Tak nám všetkým Boh dokázal svoju lásku. To je evanjelium dnešného Piatku. Ešte keď sme boli v tme hriechu, keď sme Boha nehľadali, On sám zomrel za nás – spravodlivý za nespravodlivých. On hľadal nás a našu vinu vyniesol na drevo kríža. Radujme sa dnes, že zúfalstvo nemá posledné slovo. „Lebo ak sme boli zmierení s Bohom smrťou Jeho Syna už vtedy, keď sme boli nepriatelia, o čo skôr budeme zachránení Jeho životom, keď sme zmierení?!“
Sám Boh dal svoj život ako výkupné za mnohých. Ježiš svojou smrťou, utrpením vykupuje náš život. To sa dialo na popravisku zvanom lebka. Golgota je miestom tmy, ale aj miestom porážky tejto tmy. Zomiera tam Boh za svoje stvorenie, aj keď to jeho stvorenie nechápe. On volá k svojmu Bohu a tí pod krížom počujú, že volá Eliáša. Ako môže človek nepochopiť Božiu lásku k nemu. Ježiš prežíva odvrhnutie od Otca, odvrátenie sa od Neho kvôli človeku a ten si myslí, že Ježiš umiera kvôli sebe. No opak je pravdou. Ježiš nekričí, že je nevinný, ale volá svojho Otca. „Eli, Eli, lama sabachtani.“ Odpovedal Mu Otec alebo nie? To nevieme. Je to tak dobre, lebo naša viera nemôže stáť na tom, či posúdime, že Božia odpoveď bola dobrá alebo nie. Ale smieme vedieť, že aj my k Bohu takto môžeme volať, aj v tom najväčšom zúfalstve spolu so slovami 22.žalmu. Veď len ten, kto je na dne, kto je úplne zúfalý, ten môže Ježišovi úplne rozumieť. Možno to úplne a naplno pochopíme pri odchádzaní z tohto sveta. Vtedy nepríde odpoveď, ale podaná ruka od samého Otca v nebi. Sám Ježiš sa nás ujme. Ten, ktorý prešiel cestou výsmechu, odsúdenia kvôli nám, namiesto nás. Nikto nás neodsúdi, kto by žaloval na vyvolených Božích. Sám Pán nás prevedie zo smrti do života.
Ale tí, čo stoja pod krížom vyzerá, že ničomu nerozumejú. Tma zahalila zem, umiera spravodlivý za nespravodlivých, tí okolo neho akoby nerozumeli... Je to situácia, ktorá nebudí hneď nádej a už vôbec to nevyzerá, že by budila vieru. Práve ako tma, ktorá zahalí neraz naše dni. Vyzerá to tak, akoby prišla aj s beznádejou a zúfalstvom. Neveríme, že by sa tam mohla zrodiť viera. A už vôbec nie u toho, kto je jedným z pôvodcov prichádzajúcej tmy, toho, kto prejavil násilie a výsmech. Pod krížom je stotník, náčelník popravčej čaty. Ten vydýchne v úžase: „Naozaj bol ten človek Božím Synom.“ Uverí a vyznáva svoju vieru tam, kde ostatní vieru strácajú, alebo taja. On vyznáva, že náš Boh je iný. Stotník vyznáva to, čo vyznávajú dnes mnohí – keď budem na dne, bude pri mne Boh, ktorý mi podá ruku, pozve ma k sebe, ku svojmu stolu. Nemám Boha prečítaného, nemôžem Ho presne popísať, ale jedno viem – je to Boh, ktorý pozná cestu, ktorou mám ísť, pôjde mi v ústrety a a zachráni ma. Ide, aj pôjde so mnou lebo priateľstvo s Večným zostáva naveky. Sme pozvaní na cestu, kde na konci vyznáme to, čo vyznal tento stotník. Aj keby sme sa dnes iba prizerali Ježišovmu ukrižovaniu aj slovám o ňom, aj keby sme ako tento stotník, nemali žiadne predpoklady pre živú vieru. Boh sám ju môže, ako u neho, zobudiť práve dnes. Aj dnes platí – mnohí nerozumejú, ale niekto vidí, chápe. V ktorej skupine sme my? Lebo práve to určuje celý náš život, aj ten najbližší krok.
Amen