Pozdrav:
Lekcia: Jn 20, 1-18
Kázeň: Jn 20,30-31
Celú kázeň si môžete vypočuť tu.
Prvý deň po sobote sme sa dnes stretli, aby sme sa spolu radovali, aby sme vošli do príbehu tých, ktorí boli pri tom, keď sa stal zázrak všetkých zázrakov. Dnes sa započúvajme do príbehu, aby sme sa tam našli, aj keď to nie je podobenstvo, ale skutočný príbeh. Príbeh o nádeji, o odvahe, o strachu , o opatrnosti, o viere, o pochybnostiach v nej a našich možnostiach. A hlavne o tých Božích, ktoré sa vymykajú tým našim a nedajú sa v našich ani náznakom nájsť.
Je skoré ráno a Mária ide, tá z Magdaly. Tá, ktorá zažila Ježišovu moc, ktorá bola pri jeho učeníkoch. Ide ku hrobu. Ide tam, kde položili telo jej Pána. Nechce ukončiť svoj vzťah s Ním, nechce pochovať svoju vieru, aj čas, ktorý s Ním zažila. Je to viera až za hrob. Nie je spokojná s tým, ako to vyzerá pre oči ľudí. Chce viac. Otvára cestu pre tých, ktorí chcú viac a nie sú spokojní s tým, ako to vyzerá práve teraz. Mária otvára cestu pre tým, ktorí nezostávajú sami so sebou, ale vykročia tam, kde je koreň ich zúfalstva. Tam, kde je hrob ich nádeje a aj beznádeje. Je to cesta pre tých, ktorí sa nechcú uspokojiť s momentálnym stavom, ktorí idú ešte za tmy, nie až keď sa rozjasní. Mária ide sama. Tou cestou nechodia davy, nie je to cesta vychodená, nerozšírili ju stopy mnohých. Je to cesta úzka, cesta z pohľadu mnohých bláznivá. Je to cesta, po ktorej musí ísť každý sám. Môže na nej aj niekoho stretnúť, ale vykročiť musí každý sám. Načo ide, keď je už koniec. Načo sa na túto cestu vybrať dnes, keď Ježiš zomrel. Prečo ísť tam, kde sme pochovali svoje nádeje a dobré dni. Je to cesta aj pre tých, ktorí už s Ježišom chodili a zažili Jeho moc, no iní už pochovali tieto ich dobré dni plné Jeho divov a zázrakov. Je to cesta, na ktorej môžeme aj my dnes zažiť zázrak. Keď sa vrátime na miesto našej bolesti a sklamania, tam, kde sme sa nechceli vrátiť, uvidíme to, čo videla Mária – „a videla kameň odvalený od hrobu.“ Poďme dnes s ňou a pozrime sa na miesto nášho sklamania. Dnešné slovo nám sľubuje otvorený hrob. Nie, že dostaneme silu tam odvaliť kameň, ale že Pán Boh sám odvalí ten kameň. No uvidí to iba ten, kto príde, ten kto na túto cestu vykročí a nechá sa presvedčiť. Dnešné vykročenie neznamená zaplatiť si zájazd do Izraela, ale ísť tam, kde je miesto nášho strachu a zúfalstva. Možno sme chodili s Ježišom ako Mária, ale sa to zmenilo. Stratili sme Ho z dohľadu a prepadlo nás zúfalstvo, že nás už úplne opustil. Vieme, kde je miesto, kde by sme sa mali vrátiť – aspoň oživiť spomienku, ale sa bojíme, či to má zmysel, či nám to prinesie úľavu a pokoj. Možno sme sklamaní, že náš Pán nezasiahol podľa našich predstáv a nechal nás napospas nášmu smútku a zúfalstvu. Mária bola podobne s Ježišom. Prežila s Ním veľké divy a zásahy nielen do svojho života. Teraz sa dostáva k Jeho hrobu a vidí zázrak nad zázraky – kameň je odvalený a v hrobe svetlo dňa. Na mieste, kde prišla, našla niečo, čo nečakala. Zmenu, ktorej sa zľakla. Začala si myslieť, že Pána vzali a nevieme, kde Ho položili. Beží s touto správou za Ježišovi blízkymi učeníkmi. Mária je tá, ktorá je pri tom, keď je hrob prázdny. Keby vtedy, v nedeľné skoré ráno nevykročila, nevidela by odvalený kameň. Preto, keď chceme ísť jej cestou, potrebujeme ísť skoro, sami. Len ten, kto sám ide, kto nepošle niekoho na miesto seba, ten sa môže presvedčiť o Božej moci. Bolo to tak u Márie, potom u Šimona Petra, ktorý sa aj s Jánom dajú vyrušiť a idú, dokonca bežia ku hrobu. Čítali sme, že sa predbiehajú na ceste. Je to zaujímavý a veľmi poučný obraz dvoch dospelých učeníkov. Neboli to deti, boli to dospelí muži, ktorí počuli z úst ženy túto správu. A my sa môžeme od nich naučiť, že je dôležitá správa, ktorá k nám prichádza, nie ten, kto ju prináša. Veď to bola doba, kedy bolo postavenie žien podradné. No títo učeníci sa nechajú pozvať na cestu ku hrobu aj Máriou Magdalénou, ktorá mala za sebou pohnutý život. Bežia, lebo ide o veľa. Kde zvykneme bežať my? Kde sa ponáhľame? Kto u nás zaváži? Aká správa nás zaujme natoľko, že vykročíme veľkou rýchlosťou? Tiež rýchlosť na začiatku cesty ešte neznamená rýchlejší koniec cesty. Ján, učeník, ktorého Ježiš miloval, predbehne na ceste Petra, ale zastaví sa pri vchode do hrobu. Ten, kto je rýchlejší ešte nemusí mať viac odvahy okúsiť, aký je Boh a vojsť na miesto sklamania. Ten, kto rýchlo uverí a ešte rýchlejšie sa rozbehne ešte nemusí vojsť ako prvý. Veď aj v podobenstve o rozsievačovi čítame o zrne, ktorý rýchlo vzklíčilo, vyrástlo, ale potom aj rýchlo skončilo, lebo nemalo hlboko zapustené korene. Peter beží s Jánom a stanú sa svedkami vzkriesenia. Plachty a šatka na mieste ako dôkazy, že Ježišovo telo nikto neukradol. Niet Ho tu, ale vstal – vojde ten učeník, ktorý prvý dobehol ku hrobu, vidí a uverí. Kde sme sa uvideli v tomto príbehu my? Komu z týchto troch sa podobá tá naša cesta? Sme na ceste k Ježišovi, ktorý bol za nás ukrižovaný a pochovaný? Chceme zistiť, či naozaj vstal? Ak budeme v hľadaní poctivý, Božie Slovo nám hovorí „kto hľadá nájde..“ Možno podobne ako Mária pri hrobe, na mieste nášho smútku uvidíme poslov od Boha, ktorí sa nás opýtajú, na dôvod nášho plaču. Je dobre, keď nám títo poslovia nestačia, keď chceme viac. Plače, lebo nevie, že ten, kto s ňou hovorí, je Ježiš. Hovoriť s Ježišom a nepoznať Ho? Je to vôbec možné?! Môžeme s Pánom Ježišom hovoriť, modliť sa k Nemu a nemať istotu, že je to On. Ale keď zažijeme, že nás pozná a oslovuje po mene, pochopíme, že to je On. Na túto dobrodružnú cestu stretnutia so živým Pánom sme dnes pozvaní
Amen