Pozdrav:
Lekcia: Lk 16,19-31
Kázeň: Lk 16,19-31
Len nedávno sme spomínali bohatého mládenca, ktorý odišiel od Ježiša smutný. Len nedávno sme počuli, že bohatému sa ťažko vchádza do Božieho kráľovstva. Akoby platilo, že ten, kto má mnoho sa neprepchá do Božieho kráľovstva. Príliš obťažený, aby prešiel. Môžeme mať príliš veľa a preto sa nám ide ťažko a aj smutne, lebo sa nechceme ničoho vzdať.
Predtým Ježiš svojim poslucháčom povedal iné podobenstvo
Je to jediné podobenstvo, ktoré sa odohráva na onom svete. Je tu postava boháča, ktorý je oblečený do krásneho odevu, do kmentu, ktorý je zvlášť jemný. Dnes by sme povedali, že sa obliekal exkluzívne, značkovo. Okrem toho čítame, že si každý deň užíval. Rovnaké slovo o užívaní je použité aj v podobenstve o boháčovi a stodolách, kde hovorí boháč svojej duši, aby si užívala, jedla a pila. Už nič ďalšie sa o boháčovi nedozvieme. Nezaznie tu správa, že by sa nejako previnil, že by urobil niečo, čo nebolo správne. Nemá tu ani meno na rozdiel od Lazara. Môžeme povedať, že najako niet čo o ňom povedať.
Je obrazom človeka, ktorý si chce v živote užiť. Byť spokojný s tým, čo dosiahol a príliš sa nenechať vyrušiť biedou, problémami ľudí okolo. Žiť si svoj pokojný a spokojný život sám, alebo so svojimi blízkymi. Má aj bohatstvo v rodine –päť bratov. Dnes mnohí túžime po takom živote. Mať naplnené svoje vysnívané sny. A príliš sa nenechávať rušiť okolím, ani tými, ktorí nám prinášajú slovo od Boha. Veď kto je to Mojžiš, proroci, Spasiteľ, ktorý prišiel. Poslúchnuť Slovo znamená nechať sa vyrušiť, pripustiť, že sa mýlim a urobiť to, čo chce ten, koho poslúcham.
Chudák je popísaný tak, že sa dá o ňom naozaj veľa povedať. Má svoje konkrétne meno, svoju bolesť, svoju tvár. Akoby podobenstvo ukazovalo, že jeho príbeh je skutočnejší, aj keď podľa opisu je veľmi nelákavý.
Títo dvaja sa musia v tom, čo žijú míňať, aj keď žijú blízko seba. Sú blízko, ale sú pre seba nejakí neviditelní. Potom po smrti sa spoznajú.
Lazar je chudobný a ešte k tomu, má vredy. To ho trochu pripodobňuje ku Jóbovi. V určitých zbožných kruhoch si mohli myslieť, že ho Pán Boh za niečo trestá, veľmi podobne ako si to zbožní mysleli o Jóbovi. Zatiaľ čo si mohli myslieť, že boháč to má u Boha dobré.
Lazar má spoločnosť psov, má pri sebe aspoň ich, keď tam nie sú ľudia, ktorí by pomohli.
Príde čas, keď obaja zomrú. Všetkých sa smrť týka, Bez rozdielu. Najprv zomrie ten chudák a potom zomrie boháč. Lazara anjeli prenesú do lona Abrahámovho. Je to nádherný obraz, ktorý ukazuje, že anjeli sú tam, kde predtým neboli žiadni ľudia, kde sa nikto nezastavil, kde nikto nemal čas a záujem. Možno Lazar nemal ani žiadny pohreb, ani nemal pripravený hrob na cintoríne. Ale miesto v nebi mal. Nezabezpečil si ho sám. Tak nejako to chodí u Pána Boha. Tí, ktorí sú odkázaní na pomoc, ktorí vlastnou silou si nepomôžu, tí majú pomoc, tí majú otvorenú náruč v nebi. Kým by si si chcel zabezpečiť miesto u Boha sám alebo by si si myslel, že sa to dá a snažil sa o to, tak ho strácaš. Rovnako ako keby si si chcel dnes zabezpečiť život tu na zemi. Ten, kto si život necháva pre seba, ten ho stráca. A ten, kto by život dal, ten ho nachádza.
Pri boháčovi čítame o jeho pohrebe, ale už nič o anjeloch. Tí sa už neunúvajú, tí už sú niekde inde. Nečítame tu o súde, len zrazu čítame, že on trpí. Akoby ani nestálo za reč sa tým zaoberať. Podobenstvo o tom nehovorí, ale náš boháč áno. On sa trápi a preto on o tom hovorí.
Boháč tu neprotestuje proti svojmu údelu, nechce jeho zmenu. Len by chcel aspoň trochu zmierniť utrpenie. Aspoň ten navlhčený prst na jazyk, to by vnímal ako pomoc. Zaujímavé je, že ho nazýva Abrahám svojim dieťaťom.. Nezrieka sa ho. Akoby Abrahám hovoril, že každý má prídel dobrého a zlého, je len rozdiel, kde si ho kto vyčerpá. Je tu priepasť, ktorú človek nemôže preskočiť, ani keby veľmi chcel. Teraz tu je priepasť z inej strany. Keď žili ešte obaja na zemi, tak tá priepasť bola viditeľná z inej strany.
Vidíme tu boháča, ktorý teraz začne myslieť aj na druhých, už nielen na seba. Chce pomôcť svojim bratom. Chce poslať Lazara k nim, toho Lazara, ktorého si príliš nikdy nevšímali. Všimnú si ho teraz? Abrahám povie, že to nemá cenu. Aj keby niekto z mŕtvych vstal, aj tak by sa neobrátili. Keď nepočúvajú Mojžiša, prorokov, nepočúvnu ani takto.
Akú má vlastne boháč vinu? Ani bohatstvo, ani nijaká skrytá vina tu nie je problém, podobne ako pri boháčovi a stodolách. Nič neurobil zle, iba sa konštatuje, že jeho život v rozmnožovaní majetku je zúfalo málo. A na koniec vidíme, že už je neskoro. Všetko má svoj určený čas. Máme čas, aby sme sa zastavili dnes a hľadali zmysel života nielen v tom, čo máme a žijeme, ale u Toho, ktorý nás presahuje. Aby sme na koniec neboli prekvapení.
Pozrime sa, kde sme my v tomto príbehu. Je tu Lazar, ktorý je odmenený púhou milosťou, bez vlastných zásluh, asi tak ako sú blahoslavení chudobní duchom. Má vlastnú bolesť, svoj vlastný príbeh. Počas celého príbehu ani neprehovorí. Môžeme sa s ním stotožniť vtedy, keď strácame nádej, keď sme odhodení, zabudnutí, obchádzaní, chorí a zúfalí, že nám nikto nepomôže. Máme tu dnes zasľúbenie, že ani chudoba, ani choroba nie sú údelom naveky.
No hlavnou postavou celého príbehu tu je Abrahám, ktorý nám tu reprezentuje ten Boží svet. Ukazuje priepasť z inej strany, než by sme čakali.
Je tu nakoniec boháč, ktorý žije prázdny život. Naše podobenstvo nás pred takýmto životom varuje. Môžeme mať veľa požehnania, aj majetku, len k tomu nepriložme svoje srdce. Majetok, ktorý sme dostali je príležitosť pre nás, buď ho pohneme, posunieme smerom k druhým, stane sa požehnaním, pomôže vzťahom, zachráni..., ale keď sa nehýbe, zostane u nás, je zlý a vzťahy ničí. Človek s ním zostane sám. A smutný.
Náš Pán nám dal príklad. Dajme sa pozvať k takému životu, aby sme na konci neľutovali, že sme investovali do zlých vecí.
Amen