Pozdrav:
Lekcia: Lk 14,1-24
Kázeň: Lk 14,1-24
Podobenstvo o hostine, ktorému sa budeme dnes venovať nasleduje za úvodom, ktorý má poslucháčov pripraviť. Aj nás.
Pán Ježiš sa ocitne na hostine u farizeja, ktorý otvoril svoj dom nielen pre Ježiša, ale aj pre tých, ktorí by si našli čas, aby prišli. Nie je tam žiadny zasadací poriadok, prichádzajúci netušia, kde je miesto pre nich, či niekde vpredu, kde by boli radi, alebo kde vlastne. Pán Ježiš vidí ich neistotu a tak potom, čo uzdraví chorého, lebo na to si nájde čas, aby ukázal, že aj v sobotu je na to čas – čas pre milosrdenstvo. A potom povie podobenstvo. Hneď potom, ako si prichádzajúci vyberali popredné miesta. Aj pre nás tu je rada, ako si sadať. No nielen na hostine, o ktorej je dnešné podobenstvo. Aj v tomto podobenstve platí: „Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“ Lk14,11
Predstavme si, že prichádzame na hostinu, ale nie obyčajnú – je to Božie kráľovstvo, kde sme prišli. Práve sme sa tam dostali, na stoloch je už všetko pripravené, ale nie je tu nikto, kto by usádzal prichádzajúcich, žiadny anjel, ktorý by nám ukázal naše miesto. Nevieme, kde patríme a či tam vôbec patríme. Je tu rada sadnúť si dozadu a mať dobrý výhľad, aby sme mali čas a možnosť diviť sa, kto každý ešte príde. A kto zasa nepríde, nie že by tam nemal miesto, ale jednoducho mu niečo do toho prišlo.. Pán Ježiš dá radu zostať vzadu, lebo keby tu bolo miesto vpredu pre nás, tak nám neujde, aj keby sme nečakali také miesto. Dajme sa napomenúť: nesnažme sa robiť žiadny zasadací poriadok, nesnažme sa nikomu hovoriť, že tam nemá miesto.. lebo to by sme sa mohli dostať do stretu s Hostiteľom a táto rola určite nie je určená nám ani žiadnemu človeku. Je dôležité Hostiteľa poznať, aby sme vedeli, kam sme prišli, aké pravidlá u hostiteľa platia. „Priateľ môj...“ v.10. Môže povedať hostiteľ iba tomu, kto je Jeho priateľom. Sme pozvaní do vzťahu, nie je to podobenstvo o slušnej návšteve, kde ani nepoznáme toho, kto pozýva. Tí volaní dopredu, sú priatelia, blízki Boží. Je to milosť počuť pozvanie pristúp bližšie, ty si môj/moja. Čítame: „A tak teda nie ste už cudzinci ani príšelci, ale ste spoluobčania svätých a domáci Boží.“ Ef2,19
Tiež dostávame radu, koho pozvať a koho nie. Práve tí, ktorí sa zdá, že na hostinu nepatria, práve tí sú viac pozvaní, tí sú ešte dôležitejší. Keď pozveme toho, kto nám to nemá čím odplatiť, odmenu dostaneme pri vzkriesení spravodlivých. O nič neprídeme, práve naopak, odmena bude priamo od Pána Boha. Takto pozýva Boh do svojho kráľovstva: chudobných, ktorí naozaj nemajú, čo ponúknuť, zmrzačených, ktorí si zničili život a ničia ho aj ostatným, alebo majú zničenú minulosť. Sú tam chromí, ktorí by sami do Božieho kráľovstva nevošli. Tiež sú to slepí, ktorí by sami na hostinu ani netrafili. A teraz začne podobenstvo o veľkej hostine, kde niečo z úvodu objavíme znovu.
Blahoslavený, kto bude jesť chlieb v nebeskom kráľovstve. Povie jeden z poslucháčov – a na to Pán Ježiš povie podobenstvo
Je to veľká hostina, kde sú pozvaní mnohí. Je tam toľko miesta, že sa hneď tak nezaplní. Dôležité je vedieť, že pôvodní hostia dostali pozvanie vopred, nespadlo z čistého neba. Vedeli, čo sa pripravuje, mohli sa pripraviť.
Potom prichádza druhé pozvanie. Bolo to veľmi úctivé a osobné, ako keby pre človeka poslali kočiar, alebo taxik. Vraj sa to tak robilo pri vznešených hostinách. Pozvaní sú vážení hostia pre hostiteľa.
A teraz sa začnú akoby narýchlo vyhovárať. Do tejto chvíle sa mohlo zdať, že na hostinu prídu, no v čase druhého pozvania sa vyhovárajú. V čase, keď už je na to príliš neskoro. Je to podobné ako v podobenstve o figovníku – prišiel čas rozhodnutia, už sa nič nedalo zmeniť. Dlhší čas predtým to mohlo vyzerať, že prídu, no prišiel čas, keď sa ukázala pravda. Výhovorky sú v oblastiach, ktoré sú blízke aj nám. Týkajú sa toho, o čo sa musíme starať. Kúpime si niečo, čo si potrebujeme obzrieť (pole), alebo si len chceme vyskúšať, či sme dobre investovali(päť párov volov), alebo sme práve vstúpili do manželstva a preto nemôžeme. Je to smutné vyhováranie. A tí, ktorí ho použijú, vedia, že to je výhovorka. Aj Pán to vie a hnevá sa. Veď to On im požehnal to, čo si musia obzrieť a vyskúšať. On je Darcom aj manželky, či manžela. Postaral sa o svojich a teraz chce s nimi byť, pozýva ich na hostinu, ale oni nemôžu. Nie je to iba o nebeskej hostine, o Božom kráľovstve, je to každom pozývaní na hostinu, do Božej blízkosti aj dnes. Veď to, čomu dáme prednostne čas, je pre nás zvlášť hodnotné. Máme svoje bohatstvo, poklady, o ktoré sa treba starať, aj si ich obzrieť, aj vyskúšať. Ale, keď Pán volá, lebo nás chce hostiť, ako napr. dnes, Božím Slovom, láskou, pokojom, Večerou Pánovou... je rozumné jednať múdro. Lebo Jeho dom sa naplní. Dajme pozor, aby sme svojimi výhovorkami nestratili pozvanie a nezostali vonku.
Amen