Text: Mt 21, 33-41
Naše podobenstvo má svoju predlohu u Iz 5, v piesni o vinici, ktorú sme prečítali ako lekciu. Po prvom prečítaní nám pripadá naše podobenstvo ako násilnícke, aj absurdné. Ale je to aj zámer, aby sme uvideli seba v tom pravom svetle, že práve my sme tí, ktorí sa takto absurdne správajú. Ako Na to reaguje náš Pán, majiteľ vinice.
Je nám dnes pripomínaná starostlivosť nášho Pána – ako veľmi sa stará o nás, venuje veľmi pozornú starostlivosť svojej vinici – Izaiáš položí otázku o ovocí. Aké ovocie prináša vinica? Nie sú to iba trpké plody? No podobenstvo o vinohradníkoch odhaľuje spor, ktorý je medzi vinohradníkmi a majiteľom. Tiež sú to trpké plody starostlivosti. Za starostlivosť sa ponúka iba spor a zvada.
Máme tu tri vyslania. Prvý krát idú majiteľovi služobníci, aby od nájomcov vzali úrodu. A tí sú agresívni. Hneď po prvý krát sú agresívni, chcú zastrašiť cez služobníkov aj majiteľa. Odmietajú uznať akékoľvek nároky majiteľa. Jednajú tak, akoby si chceli zariadiť vinicu podľa seba a odmietajú sa jej vzdať. Je naša. Je to moje. Podobne reagujeme aj my, keď sa staviame na odpor, keď chce náš Pán vidieť a vziať ovocie nášho života, keď chce zobrať úrodu. Dnes je ten deň, keď budeme z Božej milosti prijímať VP na nové víno. Pripomína nám nielen vďačnosť za úrodu vína, ale aj zodpovednosť nášmu Pánovi za úrodu nášho života. Náš život nám nepatrí, podobne, ako nepatrila úroda nájomcom vinice. Nepatrí nám nikto, koho nám Pán Boh daroval. Na čas, ako nájomcom, nám bol zverený nielen náš život, ale aj naši príbuzní, naši ľudia, naše dary a požehnanie. Niekedy zažívame, že Pán Boh berie to, čo sme tak dlho spravovali a my sa búrime. Sme tiež agresívni, sklamaní – pýtame sa, ako môže, akým právom?! Keď siahne na niekoho nášho, alebo niečo naše veľmi skoro, tak kričíme, prečo tak skoro, veď sme si to ešte ani nevychutnali, a keď žiada to, čo sme spravovali už dosť dlho, potom plačeme, že naše puto bolo príliš hlboké. Pán vinice môže poslať svojich prorokov, ktorí nám donesú Jeho slovo a my môžeme reagovať ako tí nájomníci. Alebo sa nám môže stať ako Ježišovým učeníkom, ktorých Pán Ježiš vysiela to, čo čítame v Mt 5,10-12
Až trikrát vidíme vyslaných učeníkov k majiteľom vinice. Aby v nás rástlo napätie, aj hnev, možno aj nechápavosť – prečo? Keď sa blížime k tretiemu žiadaniu, tak čakáme, čo ten majiteľ teraz urobí. Aj on, aj majitelia majú nejaké očakávania. Rovnaké to je, keď my prichádzame k Bohu. Máme očakávania – čo to bude, čo sa stane, keď Pán bude k nám posielať svojich prorokov, služobníkov. Aj títo vinohradníci majú svoje očakávania. Je dobré, keď sa nám očakávania stretnú s tými Pánovými, lebo vtedy už Jeho vôľa sa stane aj našou vôľou a uvidíme jej naplnenie. Dajme si dnes zaznieť otázku: Čo čakám od svojho Pána? Podobenstvo nám odhaľuje, čo Pán čaká od nás. Asi nie reakcie, ktoré sme videli v príbehu – nie agresivitu a neprijatie. Ako reaguje Pán vinice na takúto reakcie? Ako reaguje Pán vinice na našu odmietavú reakciu voči Nemu? Nerezignuje, nepoužije násilie, ale pošle ďalších služobníkov. Na agresivitu je reakciou ďalšie vyslanie. A to tretie vyslanie je uvedené slovami: „Na môjho Syna budú mať predsa ohľad – budú sa Ho hanbiť!“ no čítame odpoveď: „Poďte ho zabiť a dedičstvo bude naše!“ Reakcia je strašná, naša ľudská, plná násilia a zloby.
Pozrime sa, kto je kto v tomto podobenstve. Pán vinice rozumieme, že je náš dobrý Boh, roľa Božia, my sami. Pán zostáva vzdialený a namiesto seba preto posiela svojich služobníkov. Akoby sa obmädzoval iba na posielanie bezbranných služobníkov – no je to dôvod, že je tak veľmi trpezlivý, chce z vinice dostať úrodu, nie krv. Niekto povie, že sa tu Pán prejavuje ako niekto slabý. Svoju rolu by sme si mohli nájsť v tých posielaných, ale podobenstvo nás chce dostať na miesto tých zlých vinohradníkov – to sme my, ktorí budeme vydávať počet z toho, čo žijeme. Neprivlastňujeme si trúfalo to, čo patrí Bohu? Neprivlastňujeme si jeho dary, ľudí, ktorých nám Pán dal ?! Pán Boh má nárok si vziať to, čo Mu patrí. Keď sa budeme takto dívať na svojich, na to, čo sme dostali, keď sa budeme tejto slobode učiť, zažijeme Božie požehnanie. Práve nám je adresované dnes – práve ten, kto toto podobenstvo číta, práve ten sa má nájsť s otázkou – Čo robím ja, keď Pán prichádza ku mne a chce siahnuť na svoju úrodu? Neprivlastňujeme si ju?
Pán vinice nám, aj nám poslal Syna, aby sme Jemu dali to, čo Bohu patrí. Prišiel osobne vo svojom Synovi. Čo s Ním urobíme dnes? Podrobíme sa Mu a vydáme, čo žiada, alebo sa v hneve otočíme, že to je teda trúfalosť žiadať to, čo je naše. Veď, čo máme, čo by sme neboli dostali?
Záver podobenstva je výstrahou aj pre nás, ktorí ho čítame dnes: „.vinicu dá do prenájmu iným vinárom, ktorí Mu budú oddávať ovocie svojimi časmi.“-v.41b. Pán si svoju vinicu zaopatrí, no nám sa môže stať, že už to nebudeme my, ktorí budú medzi Jeho sluhami. Ako zareagujeme na Pána vinice a Jeho požiadavku – vziať ovocie. Veríme, že na neho má nárok? Len kvôli Jeho Synovi smieme aj my čakať na Božie odpustenie aj dnes a začať znovu v Jeho sile, v sile Jeho pokrmu.
Amen
K VP Mt 21, 42-46
Požehnanie: Žid 13,20-21
Vyslanie:Kol 3,12-14