Text: Mt 21,28-32
Bol jeden otec, ktorý mal dvoch synov. Je to obraz, ktorý nájdeme v Božom slove nie raz. Dvaja synovia, rôzni ľudia, ktorí nám ukazujú rôzne cesty. Sú takmer stále obrazom dvoch ciest pre život. Sme postavení, rovnako ako naši bratia v podobenstve do rozhovoru s našim Otcom. Už tu nečítame o pánovi vinice, ani o majiteľovi, ale o otcovi. Takýto vzťah nám vydobyl náš Pán a Spasiteľ – synovia a dcéry Otca. Sme pozývaní do vzťahu, v ktorom k nám znie slovo od nášho Otca. Najprv oslovenie, potom výzva. Aj dnes stojíme pred výzvou od nášho Otca. Nebeský Otec nechce, aby sme sa nečinne pozerali okolo seba, nechce, aby sme záhradu tohto sveta, Jeho vinicu prijali ako priestor nielen na život, ale aj na spravovanie. Sme tu a máme spravovať nielen zem, ale aj medziľudské vzťahy, aj o tie sa máme starať. Nie je tu žiadny osud, ktorému by sme mali byť poddaní, a nečinne čakali v strachu, čo príde, ale je tu naše poslanie a zodpovednosť voči Najvyššiemu. My sme pozvaní k spolupráci, k tomu, aby sme vstúpili do toho, čo sa nám ponúka od nášho Stvoriteľa ponúka. Sme stvorení k Božiemu obrazu, ale potrebujeme ísť ďalej a Jeho poslanie prenášať do priestoru nášho vyslania.
Syn prvý sa stane posledným. Poradie oslovenia nie je podstatné. Ale reakcia je dôležitá. A nie hneď tá prvá, ale tá po nej. Čítame, že otec chcel od svojho syna prácu na vinici dnes. A syn je rýchly s odpoveďou. Rovnako aj my môžeme počuť oslovenie a povedať „Áno, Pane.“ Aj úctivo otca osloviť a neísť. Navonok si ctiť Otca, ale v pravde nie. Len akoby. Človek povie zbožne „Pane, Pane..“, ale na vinicu nepôjde. A Pán Ježiš povie, že nie každý, kto Mu takto hovorí, vojde do Jeho kráľovstva. Kto nepohne ani prstom na Otcovej vinici, aj keď rozpráva, že pôjde – to je zúfalo málo. Nestačí to. Žiť to, čo povieme je dôkazom našej viery. Inak to nejde. Veriť znamená obrátiť sa a vykročiť cestou spravodlivosti. Kto to urobí príliš rýchlo, ten si asi nepremyslel Otcovu otázku. Otec v podobenstve, aj ten náš Otec, si cení poctivosť a pravdu – radšej má poctivé „Nie“, ako nepoctivé a rýchle „Áno“. Nehraj sa na toho, kým nie si. Nemá to cenu robiť sa lepším, „to všetko pred Bohom je nič“ A tak dnes, v deň pred sviatkom odvahy reformátorov, pripomeňme si pravdu aj našich slov. Ako hovoríme s Bohom, ako vážne berieme Jeho otázky a premýšľame Jeho výzvy. Je zdravé a poctivé si premyslieť svoj postoj pred tým, než rýchlo povieme svoje áno. Dokonca tento postoj je jedinou cestou – cesta rozvahy a odvahy priznať si svoju lenivosť – nechce sa mi. Až keď si ujasníme, čo si myslíme a priznáme sa k tomu pred Bohom, môžeme začať so zmenou, obrátením k Nemu a Jeho vôli. Ľútosť prichádza až za vyjadrením toho, čo môžeme ľutovať. V našom podobenstve sa stretli dve možnosti, dve vôle. Otcova a synov. Každý z nich chce to svoje. Ale druhý syn sa stane prvým a splní Otcovu vôľu. Prvým sa stáva ten, kto urobí to, čo Otec chce. Ten, kto sa pokorí a svoju vôľu podriadi. To nie je ľahké. Práve ten druhý syn vo svojom váhaní ten zápas vyjadrí. Veď kráčať touto cestou ťa môže stáť aj život, ako sa to stalo Jánovi, aj pri Pánovi Ježišovi. Veď aj za Jánom prichádzali colníci a neviestky (Lk3,12), tí sa pýtali, čo majú robiť. Tí uznali Pána nad sebou. Len ten, kto sa pokorí, dostane milosť
Je pochopiteľné, že by sme chceli aj my kričať nechce sa mi ísť touto cestou. Veď neuskutočniť si svoje plány, to nie je lákavá výzva. Podriadiť sa jej zvládne iba ten, kto uzná, že sa mýlil, keď sa chcel porovnať s Božím myslením. Iba ten, kto uveril, že hovorí s milujúcim Otcom, nie cudzím pánom a zlým pastierom. Smieme v našom vzťahu s Bohom pestovať poctivosť, lebo iba to je cesta do nebeského kráľovstva. Cesta, na ktorej rastieme v poznávaní Boha, tiež samých seba. Cesta, kde zažívame, že Otec náš – Boh sám sa v Kristovi dal a dáva nám a my sa dávame Jemu. „Stačí prijímať od Boha, čo dáva a odovzdávať, čo berie.“ Ján Heller.
Druhý syn zistil, že je dĺžnik a oľutoval svoje hovorenie a konanie. A mohol zmeniť svoj plán. A my rovnako smieme. Zmeniť plán svojej cesty, obrátiť sa. Lebo bez milosti neprejdeme. Ako povedal Ján Heller: „Ale odovzdávajme s Kristom nielen závisť a ješitnosť, mocichtivosť a ziskuchtivosť, ale zvlášť svoje predstavy a nároky, a to i náboženské. Duchovná zrelosť začína tam, kde už nelipneme na ničom svojom, ale iba na tom, čo je Božie a Kristovo. Tam potom vanie Duch a mocou obeti otvára dvere Lásky. Potom prichádza do srdca Boží pokoj, mizne ťažoba starých dlhov i strach zo smrti.“
Amen